Legitimita fotografického videnia a jeho dokumentárna výpoveď neboli historicky spochybnené celé storočie po objave fotografie. Spoločenská a kultúrna hodnota fotografického zobrazovania stelesňuje rozmer nostalgie po minulom, ktorý je fotografické médium schopné vďaka svojej základnej výpovedi “toto sa stalo“ a realistickému, transparentnému stvárneniu, objektu priradiť. V dobe digitálnych technických obrazov môže byť rozmer autentickej výpovede “toto sa stalo“ otriasaný, pretože obrazu sa už neverí ako vyobrazeniu skutočnosti a pochopili sme teda, že ani fotografia nebola otlačkom reality. Táto skutočnosť však nezmierňuje pocit nostalgie po minulom, skôr nás naopak utvrdzuje v pocite, že je pre nás nenávratne stratená. Práca vychádza z predpokladu, že médium fotografie u niektorých umelcov a teoretikov umenia stelesňuje nostalgiu po minulom a smútok z pomíjivosti. Tento smútok z pomíjivosti a jeho konkrétne prejavy boli ústredným motívom k výberu témy bakalárskej práce.