Zobrazování nahoty prošlo v Indii výraznou proměnou. Emě Sádecké, autorce bakalářské práce Zobrazování nahoty v indickém umění se podařilo zachytit hlavní rysy této změny. Začíná ale doslova „od začátku”:

Jak uvádí autorka, indický subkontinent oplývá nejbohatší sbírkou pravěkých nástěnných maleb. Kromě lovu zobrazují hlavně lidské postavy se zvýrazněnými pohlavními znaky – tím mělo dojít ke zdůraznění důležitosti rozmnožování. Přestože je kvůli různorodým kulturním vlivům obtížné jasně definovat „indické umění”, podle autorky však přesto nese určitý charakteristický rys – je to především umění náboženské.

„Napriek tomuto tvrdeniu nepôsobia však skulptúry a nástenné maľby vo väčšine indických chrámov na prvý pohľad obzvlášť mysticky či transcendentálne. Zaujmú skôr svetskosťou zobrazených výjavov, podaných veľmi živým naratívnym spôsobom. Nemožno ale zabúdať na špecifický charakter indického národného náboženstva – hinduizmu, v ktorom viera v prevteľovanie sa predpokladá prelínanie posvätného so všedným, božského s ľudským a zmyslového s duchovným,” píše Ema Sádecká a přidává i srovnání s naším civilizačním okruhem:

„Ak ide v „západnom“ konzumnom svete umeniu o spôsob vyjadrenia autorových subjektívnych myšlienok, jeho sebarealizácie či sebareflexie, v indickom umení sa (samozrejme okrem výnimiek poznačených západom) stretávame skôr so zobrazovaním základných ľudských prejavov, nie v zmysle snahy pochopiť fungovanie sveta, ale iba v najtriviálnejšom zachytení okolitého diania bez akejkoľvek snahy o jeho hodnotenie. Človek západnej kultúry má tendenciu kritizovať a posudzovať veci vo svojom okolí a deliť ich na dobré a zlé. Indické umenie možno prirovnať k mysleniu malého dieťaťa, ktoré nepremýšľa nad následkami, ale prijíma dianie okolo seba (čas a priestor) také aké je, avšak s vedomím, že existujú aj vyššie princípy, ktorými však nie je nevyhnutné sa zaoberať.”

Příkladem „prelínanie posvätného so všedným, božského s ľudským a zmyslového s duchovným” je lingam, symbol plodnosti, ba dokonce falickým symbolem. Jednoduchý objekt vyhotovovaný z různých materiálů je označovaný za symbol plodnosti boha Šivy, v jehož složitém charakteru splývají dvě protikladné tendence: je božským jogínem, velkým asketou schopným podstupovat nejstrašnější umrtvování a zároveň je ale také symbolem plození. Šiva spojuje askezi a erotiku v harmonii vyššího řádu.

Ve stylu zobrazování rozšířeném nejvíce na jihu Indie se dokonce objevuje pohlavní akt jako mystické spojení s božstvem. Jak detailněji popisuje Ema Sádecká, „diela, niekedy až obscénne (ale súčasne úprimné), vyjadrujú telesnú lásku v najpodmanivejšej podobe, akú kedy sochárstvo dosiahlo. Najkrajšie sochy sa nachádzajú na vonkajších stenách chrámov v Taňčavúre a Gangeikóndačólapurame. Nadrozmerné postavy božstiev vo veľmi plastickom reliéfe sú umiestnené vo výklenkoch na horných poschodiach týchto chrámov.”

Proslavené svou erotickou výzdobou jsou potom chrámy ve městě Kadžuráho, „ktorú tvoria skulptúry s erotickými motívmi. Aj keď erotika v starom hinduistickom umení, literatúre chrámových skulptúrach nie je nič neobvyklé, nikde inde nie je tak veľkolepá a rozmanitá ako v Khadžuráhu. O pôvode tejto výzdoby existuje mnoho hypotéz, dôvody jej vzniku ale presne známe nie sú. Podľa niektorých názorov, králi z rodu Čandelov (pod ktorých záštitou boli chrámy postavené) verili v tantrizmus, podľa ktorého vedie uspokojenie pozemskej túžby k duchovnému prebudeniu. Podľa ďalšej teórie bola tunajšia erotická výzdoba akousi sexuálnou príručkou vytesanou do kameňa, ktorá mala pripraviť chlapcov žijúcich v okolitých pustovniach na spokojné manželstvo. Tretie vysvetlenie je založené na mýte, podľa ktorého zakladateľ dynastie Čandelov zazrel v sne svoju matku, ktorá mu poradila postaviť chrámy, ktoré by ukazovali ako ľudské vášne, tak prázdnotu ľudskej túžby.”

V současné Indii však podle autorky převládá velmi puritánské pojetí hinduizmu, které získalo obrysy hlavně v období Dillíského sultanátu. „Celkovo sú v dnešných časoch Indovia k fenoménu nahoty veľmi rezervovaní. Mnohokrát pre človeka zo západu nezmyselne pôsobiace pravidlá typu zákaz bozkávania na verejnosti, či držania sa za ruky, sú v Indii veľmi silno zakorenené,” dočteme se ve zmíněné bakalářské práci. Řečenému odpovídá i zobrazování nahoty v současné bollywoodské produkci. „Napriek obsahu a témy točiacej sa poväčšinou okolo témy lásky, rodiny a intríg (ako u telenoviel v latinskoamerickej produkcii), nikdy sa divák nestretne s vášnivejšou scénou než je nežný dotyk rúk. Akékoľvek scény naznačujúce intimitu či erotiku, sú bez rozdielov z filmov vystrihované,” uzavírá autorka.

Na dalším tematickém večeru Fresh Eye s názvem Obraz versus Třetí svět, který proběhne 24.11. 2015 od 19h v Prámu, potom jeho hosté přiblíží i narativy, kvůli nimž si vůbec dokážeme rozdíly mezi jednotlivými civilizačními okruhy uvědomovat.